Prečo tieto slová? Stačilo si pozrieť televíziu, noviny, prípadne sociálne siete, aby ste prestali rozumieť niektorým veciam. Na jednej strane pandemická komisia dovolila voľný pohyb ľudí v prírode, čo možno považovať za pozitívum. Nikomu nevadilo, keď minulý víkend sa na bratislavskej Železnej studničke či v Sade Janka Kráľa pohybovala hlava na hlave, miešajúca sa často s neprispôsobivými cyklistami. Na strane druhej však vláda uvalila kvôli korone embargo na cintoríny. Najmä tie mestské ale doslova pripomínajú parky. Nielenže sú rozsiahle, pekne upravené, no navyše bez cyklistov a psov. Mnohí ľudia ich začínajú využívať ako priestor na prechádzku, oddych, psychickú relaxáciu. V Slávičom údolí tu dokonca v letnom semestri listuje skriptá pred náročnou skúškou nejeden študent z neďalekých internátov.
Ťažko pochopiť, čo „odborníkov“ k ich zavretiu inšpirovalo. Hádam si len nemyslia, že staršia a stredná generácia si plánujú na Sviatok všetkých svätych urobiť tento raz na hroboch svojich najbližších nejaké pohanské keltské či írske žúrky, prípadne uvažujú behať s vyrezávanými tekvicami po cintoríne a robiť pre unudených vnúčikov strašidelné „heloviny“.
Pamätám si ešte z detstva: Odjakživa platilo pravidlo, že pred vstupnou bránou na cintorín si muži sňali čiapku dole z hlavy a nesmelo sa veľa a nahlas rozprávať. Keď už, tak čo najtichšie a s úctou k zosnulým. Prišlo sa k jednotlivým hrobom, kde sa zapálili sviečky, niekto pri nich mĺkvo postál, iní sa pomodlili, boli aj takí, ktorí si poplakali najmä nad stratou svojich detí. A išlo sa opäť v tichosti domov. Nebolo času na grupovanie a debaty, pretože v horských dolinách a pod Tatrami v tomto čase býva už silnejúca zima. I navonok masová akcia bola rozložená na dva i viac dní, od rána do večerného zotmenia.
Toto všetko pár mocným kole oči.
Pritom týmto pánom je úplne jedno, že zajtra a v nedeľu pôjdu práve v tomto mazľavom čase na testovanie bez vlastného presvedčenia aj ľudia všetkých vekových skupín i napriek tomu, že stovky z nich už zápasia s klasickým prechladnutím, soplením, chrípkou, reumou, bolesťami krížov…. Pre niečiu slávu a tvrdohlavosť budú postávať v dvojmetrových(!) rozostupoch. V lepšom prípade možno pár desiatok minút, v tom horšom aj dve-tri hodiny. Prežijú, zároveň otestujú na sebe silu chladu, vetra, dažďa a v podhorských oblastiach a kotlinách možno aj sneh, Musia sa však dve-tri hodinky predtým vzdať jedla i teplého pitia (neodporúča sa kvôli spoľahlivejšiemu výteru), kým na nich príde vytúžený rad, aby im niekto kompetentný, verme, že to nebude nejaký zelený lapiduch, odborne hlboko vopchal paličku do nosa a hrdla. Ak sa akcia podarí, o pol hodiny(?!) je výsledok na svete.
Tento triumfálny unikát istotne pochopia a vezmú na vedomie všetky slovenské Dušičky. Najmä tie nezbednejšie si na odpustky zatiaľ musia ešte chvíľu, možno pre nejakú ďalšiu nepredvídanosť aj dlhšie počkať. Tento raz nepredpokladaný odklad bez úrokov pre nich prednostne vykonzultovali s nebesami katolícki biskupi. Predsa len nemusí byť bratislavský primátor Vallo v odkladaní vždy a vo všetkom prvý!
Aj taký je život na Slovensku. A my bastardi, hlupáci, idioti, čo ja viem ešte akí zločinci, dúfajme, že aspoň počasie ukáže svoju väčšiu múdrosť!