Nezaujíma vás to? Prípadne ľudsky uvažujete, ako sa vyvinie situácia o pár rokov, nakoľko to už teraz nevyzerá s týmto svetom ružovo?! Nevadí. Stačí si pozrieť počas letných večerov seriál Ľudská spoločnosť (The Society), aby ste pochopili, kam až siahajú vízie niektorých politikov i jednotlivcov.
Každý z nás vníma filmové či seriálové spracovanie tém po svojom. Iné kritériá a hodnoty v nich nachádzajú dospievajúci tínedžeri, inak reagujú na ne dospelí, filmoví odborníci či ľudia s hlbším a pozornejším vnímaním nielen obrazovej a hudobnej stránky, no predovšetkým obsahovej.
Príbeh sleduje skupinu stredoškolákov, ktorí počas školského výletu prišli za neznámych okolností o svojich rodičov. Bezstarostný život musia okamžite zahodiť za seba a začať nový od bodu nula. Dôležitou súčasťou ich prežitia je naučiť sa riadiť celé mesto West Ham, ktoré sa stáva uzatvorenou bublinou bez akýchkoľvek kontaktov s okolitým svetom. Navyše je obkolesené neznámym, záhadným lesom, ktorý nemá konca. Ak chcú prežiť, neostáva im nič iné, ako si podľa vlastných predstáv a istých pravidiel vybudovať celkom novú spoločnosť a začať fungovať v úplne novom svete, kde nie je nič také, aké bolo predtým.
Aj keď je seriál určený najmä mladým, kde sa vyskytujú zaujímavé psychologické momenty „čo by ste robili, keby vás uväznili v malom meste, kde neexistujú zákony“, osloví obsahom predovšetkým tých dospelých, ktorým nie je ľahostajný dnešný, na ruby obrátený, celosvetový politický vývoj. Preto si zaslúži vizitku vizionársky s už prítomnou realitou. Vo veľkej miere dej pripomína román od Ladislava Mňačka Ako chutí moc či Orwellov román 1984, kde ústrednými témami knihy sú vodca, cenzúra, manipulácia, poslušnosť obyvateľstva a jeho sledovanie. Najmä posledné časti seriálu vo mne evokovali skôr pracovné koncentračné tábory, veľké napätie, až istú obavu z toho, že takto s nami čoskoro zatočia mocní tohto sveta, ak sa čo i len trochu krivšie na nich pozrieme, čo sa v podstate už dnes ukazuje napríklad na nedobrovoľnom nanucovaní vakcinovania, radení ľudí do druhej kategórie, strašiacom propagovaní útočiacej vojny…
Seriál je akousi otvorenou víziou amerických liberálnych producentov a filmárov o blízkej budúcnosti. S nenápadným dôrazom rozdúchavania ohňa proti starému (súčasnému) konzervatívnemu mysleniu, proti rodinným tradíciám i rodine samotnej. Verejne (možno je to obava alebo ľahostajnosť!) nikomu z mladých neprekáža nenávisť, nevera, falošné priateľstvá, podfuky, uzurpovanie moci jedinej osoby do vlastných rúk a jej zastrašovanie, rozhodovanie bez akýchkoľvek pripomienok a diskusie, pod dohľadom všadeprítomnej tzv. stráže a jej najvernejších príživníkov. Dorazilo ma súdenie odsúdeného bez objektívnych sudcov a nekompetentnej obhajoby. Až som nadobúdal dojem, že seriál korešponduje v nemalej miere so súčasnou politickou situáciou priamo u nás. Mnohým to pripomenie reálny obraz taktickej manipulácie s ľuďmi. Tí sa neraz sa uspokoja s falošnými rečami vodcov, ktoré chcú počuť. Spočiatku ich dav bude milovať. Až do chvíle, kým nezistí, že s mocou treba vedieť aj narábať.
Záverečný diel sa pre pozorného diváka stáva predvídateľným. Časy, kde všetci si aspoň navonok boli rovní, z príkazov tolerovali iba názory jednotlivcov a počúvali vodcu na slovo, jedni robili na druhých, konzumovali to isté jedlo, počúvali rovnakú hudbu či nebodaj rovnako sa obliekali, sa neosvedčili. Priniesli viac vnútornej neistoty, zla a hnevu, ktorý sa časom pretavil do osobných rozbrojov, nepokojov, slovných roztržiek s novými, skrytými nespokojencami a manipulátormi.
Záver: Seriál v sebe nezaprel istú dávku komerčnosti a zbytočnej zdĺhavosti, nanucovania a pretláčania jedine správneho liberalizmu v podobe novej generácie, nového prostredia či nového myslenia (všetky dnešné seriály a filmy sa ako na bežiacom páse už vôbec nezaobídu bez trápneho masírovania mozgov z neprirodzeného vnucovania LGTBI, rasovej spolupatričnosti, boja proti diskriminácii… Marxov Komunistický Manifest či Leninove spisy sú oproti týmto praktikám slabý odvar z Poľska dovážaného čaju). Ľudská spoločnosť vám v predstihu a doširoka otvorí trinástu komnatu. Nech si hovorí kto chce čo chce, predvídateľný Verne či spomínaný Orwell nesklamali.
P.S.: Netuším, ani ma nezaujíma, ktorý inkvizítor mi včera ráno z hlavnej stránky vyhodil článok Na Slovensku chodí Ježiško už aj v lete. Bohužiaľ, len k privilegovaným. Alebo to bolo na podnet z vyšších mocenských kruhov?! Nežijeme v stredoveku ani v nacistickom Nemecku, kde sa písané slovo ocitalo za vyjadrenie názoru na veľkej ohnivej kope. Najmä médiá sa oháňajú slobodou, pritom ju sami nedodržiavajú. A podliehať politikom a ich stranám by malo byť hlboko pod ich úroveň. O tom pojednáva môj článok Farizeji nám pokoj a nádej nikdy nedonesú … Asi musel niekoho hodne podráždiť, ukázať mu pravú tvár. Žeby bol fakt dobrý! Som preto rád, že za tých pár hodín si trochu vážnu, trochu sarkastickú tému prečítalo vyše 700 čitateľov. Zároveň sa domnievam, že moje texty nie sú ani vulgárne, ani urážajúce, ani hanobiace. Sú otvorené, napísané na podklade skúseností z bežného života. Preto sú možno aj viac kritické, niekedy s trochou irónie, a predovšetkým sa snažiace aspoň trošičku vyvážiť jednostrannosť profesionálnych žurnalistov. Sú jednoducho moje. Komu sa nepáčia, nech ich zďaleka obíde!