Masírovaniu mozgov do krajnosti podľahli aj hyper a supermakety. Niektoré od podlahy, iné, namiesto reklamy, takmer na každom metri, dávajú pokyny, ako „rozvážne“ a s patričným odstupom sa máme správať pri nakupovaní tovaru. Pritom nikoho z marketingu netrápi, že sa zbytočne preháňame po veľkoplošnej predajni z jedného kúta na druhý, samozrejme, pomedzi dlhé rady regálov za čítačkami tovaru, z ktorých aj tak funguje iba jedna-dve. Asi sú už niekoľko týždňov na odpis. Medzitým so zvyšujúcim sa tlakom, spotení vdychujeme a vydychujeme nahromadený vzduch v nekvalitnom rúšku, aby sme nebodaj neprivolali na niekoho celý abecedný zoznam koron a nestali sa nežiaducou osobou na mieste činu. Ak sme ešte na pomyslenom oxymetri na hranici dýchateľnosti, spokojne sa môžeme zaradiť do radu a vystáť si svoju polhodinku, poťahujúc lepiace sa prepotené, dokonca už aj od rúk špinavé rúško na nose, lebo z vyše desiatky pokladníc sú pravidelne k dispozícii dve-tri. Nevadí. Aspoň si takto v blahej pamäti pripomenieme a zaspomíname na časy ne/dávno minulé.
Chtiac-nechtiac sa rozhodneme navštíviť aj do aleluja reklamovanú jednotku na trhu. Už zďaleka počuť nejaké hlásenie. Spočiatku nadobúdame dojem, že sme sa omylom ocitli na hlavnej stanici, nakoľko ženský hlas nás najskôr pekne osloví vážení zákazníci… (vážení cestujúci), no v priebehu hodinového nákupu (ach, keby tak rýchlo letel čas aj v zamestnaní!) z ampliónu započuť aj desaťkrát nás – zákazníkov upozorňovať, ako sa máme správať, aké odstupy medzi sebou dodržiavať (človek aby sa bál, či ich náhodne nebudú aj metrom premeriavať!). Ešte šťastie, že sme si zobrali k srdcu slová, že „to spoločne zvládneme.“
Nuž ako-tak sme to zvládli – odolávať pokušeniu štuchať a sácať do seba pri prehrabávaní sa v pečive, neraz bez ochrannej rukavice či s jedovitými rečami a frflaním trhať si pomaly z rúk v prepravkách ulovenú nezhnitú zeleninu a ovocie, úskokom sa vyhýbať predavačom, ktorí sa bez ospravedlnenia s dlhými rachotiacimi jaštericami rútia zo i do skladu pre tovar, predierať sa s veľkým a neobratným, pre starších ľudí aj ťažko ovládateľným nákupným vozíkom pomedzi často zapratané uličky s paletami plných tovaru. Pozerať sa tiež v nemom úžase, ako si „a že vraj integrovaní“ desať – dvanásťroční dobre vypasení rómski šuhaji za asistencie matky pochutnávajú nečistými rukami na dupľovaných donutoch. A súčasne sa hnevať na niektorých miestach predajne na aplikáciu v mobile, že nás nechce počúvať, keď ju najviac potrebujeme. Podobne aj tu si na záver vystáť dlhý rad.
Medzitým sa nám pod rúškom začala kvasiť kopa baktérií, ktoré si robia preteky do priedušiek, pľúcnych lalokov a späť, a ktoré nám okrem stavu na omdletie, často v ústach spôsobujú už vyše roka nepríjemné a boľavé afty. Nehovoriac najmä v tomto letnom období o problémoch s ťažkým dýchaním, nevoľnosťou, silným prepotením, ba až s vyrážajúcim studeným potom. Ledva sme ani nie za dverami nákupného centra, s rozkošou strhávame zo seba tú čarovnú a bezpečnú Mikasovú ochranu, aby sme nasali do seba poriadny božský vzduch. Vôbec nevadí, že je to iba kúsok od Slovnaftu!
Len jednej veci nie celkom dobre rozumieme. V obchodoch, v reštauráciách, a už ani nevedno kde ešte všade, máme dodržiavať odstupy, nakoľko podľa tých „najmúdrejších odborníkov“ istotne na sto i viac percent niekoho nakazíme. Pritom v MHD, kde strávime pomerne viac času, nepočuť z mikrofónu to známe: Vážení cestujúci, dodržiavajte nosenie iba čistých rúšok a dbajte na dvojmetrové vzdialenosti! Spolu so stovkami cestujúcich má rovnako v paži aj milostivá panička. Hlavná vec, že si v preplnenom autobuse útokom sadne vedľa človeka so špinavým, polorozpadnutým smradľavým a istotne koronou nasiaknutým rúškom so všetkými možnými písmenami latinky. A pritom ešte len pred chvíľou na nás hnusne zazerala pri platení za nákup, aby sme neprešvihli ani centimeter od jej vzdialenosti.
Nájdite si čas pán premiér a spolu s ministrom zdravotníctva a pánom hlavným hygienikom si urobte prechádzku prostriedkami MHD po hlavnom meste. S tým, že budete počúvať a rešpektovať pokyny vami nariadené. A to nielen v spomínaných obchodoch, nákupných centrách a reštauráciách, ale predovšetkým v autobusoch a trolejbusoch. Vážení cestujúci, bez rúška ani na schodík (špinavé, smradľavé, mokré v priebehu 10 minút od vlhkého či vydýchaného vzduchu sa netoleruje) a sadnúť si smiete výhradne iba dva metre od seba!
No to by ale museli jazdiť po cestách autobusy inej kvality, a nie tie dnešné, už dávno patriace do Múzea dopravy v Bratislave, pripomínajúce hrkotajúcu jazdu električiek po novovybudovanej radiále Dúbravka – Karlova Ves, kde býva (ak ešte býva!) aj náš ctený pán premiér Heger.
P.S.: Nebolo by nič nezvyčajné, keby Mikas spolu so svojimi mudrlantmi vydal nariadenie, v ktorom bude povinnosť mať na rúšku napísané zaočkovaný – nezaočkovaný. Aspoň by jedni obchádzali viac tých druhých a opačne. A možno by hádam boli aj mnohí spokojnejší, že nik nikoho nemôže nakaziť…