Tí , ktorí cestujú MHD, to poznajú. Mnohí mimobratislavčania majú výhodu, že nesedia či nestoja každé ráno v preplnených autobusoch. Podobná situácia sa odohráva smerom z práce. K tomu ak sa pridružia bezdomovci s rôznymi arómovými vôňami, cestujúci sa zhŕňajú na jedno miesto, a autobus pripomína doslova dobytkáreň. V zime to bude ešte horšie, nakoľko tých neprispôsobivých každým rokom v hlavnom meste pribúda. S nimi aj cestovateľská horúčka z jedného kúta mesta do druhého a späť. Väčšina z nich tak rýchlejšie prežije chladné zimné mesiace. O tom však inokedy.
V plnej paráde sa nám opäť ukázal november a s ním aj čas chrípkový, prieduškový, najnovšie aj koronový. Oproti minulej jeseni, kde polovica autobusu smrkala, kýchala, pokašliavala až do jari (netvrdím, že sa to nám zdravým páčilo!), si dnes nemôžete v ňom ani poriadne zívnuť, nie to ešte odkašľať, nedajbože, že vás škriabe hrdlo. Bojíte sa pomaly už aj dýchať…!
Epizóda, ktorú som s manželkou nedávno zažil v autobuse MHD, ma utvrdila v tom, že medzi ľuďmi sa šíri vedome potenciálny strach, úzkosť, panika a nepríjemné pocity. Neraz si to spôsobujeme aj sami, preháňame, zbytočne ideme do krajnosti.
Na Americkom námestí sa v autobuse za naším chrbtom usadila pani v strednom veku. Už na prvý pohľad pôsobila kultivovane, vkusne upravená, tip-top oblečená. Jednoducho bola to dáma! No len do chvíle, kým sa jej za Auparkom, pravdepodobne od nedýchateľného a vlhkého vzduchu, nezačalo prisávať rúško a lepiť na ústa (ako aj väčšine z nás, ktorí sme si ho rukou neustále upravovali všemožným poťahovaním). Chuderku bralo evidentne na kašľanie. Keď sme prichádzali k petržalskej železničnej stanici, s manželkou sme zaregistrovali u niektorých vôkol stojacich takmer zúrivé vlčie pohľady. Zádrheľ v hrdle ženy nie a nie prestať. Podaktorí sa nervózne ako na povel odvrátili na opačnú stranu. Už som chcel vyskočiť do pozoru aj ja, veriac, že to robia na pokyn niekde poblízku veliaceho ministra obrany. Ešteže ma manželka rýchlo stopla. Iní začali nervózne na mieste rýchlo prešľapovať. Prisahám, ani stupavskí kapustári z Miletičky by to lepšie nezvládli! Keby sa dalo, niektorí by istotne vyskočili von oknom, lebo iné východisko už v preplnenom, bacilmi nadýchanom a pozáručnom hrkotajúcom autobuse ani nebolo. Nesvoja a vystrašene zadrhávajúca pani vyriešila problém po svojom. Siahla do vnútra kabelky, odkiaľ vytiahla pravdepodobne nejaký cukrík. Kým si ho, naklonená takmer nad našimi hlavami, rozbalila a vkladala do úst, verím, že zo zúfalstva z neutíchajúceho pokašliavania, no i zjavne podráždeného okolia, chrčavým šepotom vyslala do najbližšieho éteru cez vírusmi prevlhnuté rúško, Slovákmi najviac obľúbené čarovné slovo. Rovno si to namierilo do našich uší! Na jednej strane sme sa doma pobavili na odvážnosti a produkcii modelkovsky vyzerajúcej paničky. Zároveň sme s ňou súcitili a z pohľadu nás – celoročných cestujúcich MHD, skonštatovali, že v tejto koronovej dobe čoraz viac ľudí zažíva stresové situácie už pri vstupe do niektorého z prostriedkov bratislavskej hromadnej dopravy. Cestujúci sú voči sebe oveľa viac netolerantní, po sebe zazerajú. Doslova sa bojíte opýtať o prisadnutie, keď to urobíte, neuroticky sa odvracajú k oknu. Sú aj takí, ktorí sa rozložia na dvoch sedadlách. Len nevedno, či aj dvojmo platia?!
No niektorí mestskí páni i pán premiér to budú považovať za hoax. Oni sa predsa vozia v limuzínach, dokonca pancierových. Po skúsenostiach Borka, možno po ceste schmatnú so sebou nejaké dve-tri stopárky. Ako Chorváti povedia: nema problema!
Celá debata | RSS tejto debaty