jakap

Aj v bývalom režime sa ľudia bavili na nepodarených politikoch. Dominovali medzi nimi najmä hovorené vtipy, nakoľko ústne podanie v tom čase bolo nielen bezpečnejšie, no prispievalo k väčšej nálade, predovšetkým v krčmách, na súkromných stretnutiach i v školách. 

V súčasnosti sa stal stredobodom pozornosti na sociálnych sieťach bezkonkurenčný Matovič. Bezohľadný kruťas, zároveň neprehliadnuteľný zabávač. V rebríčkoch anti/popularity stačil svojimi nezmyselnými výplodmi poriadne predbehnúť aj spolustraníka Pročku. Doplácajú na to už aj  jeho rodáci. Od hanby sa nepriznávajú k svojmu mestu a značku auta TT radšej prezentujú ako Trenčianske Teplice. V tak ťažkej a nevyspytateľnej dobe sa ukazuje, že v našom národe stále koluje kreativita a zmysel pre iróniu. Vhodná to príležitosť i pre vydavateľstvá na dobrú knihu humoru a satiry. Istotne by trhla prvenstvo. Aj keď v tomto prípade by to bolo o to smutnejšie.      

O médiách sa hovorí ako o siedmej veľmoci, pretože sú trhoviskom správ a informácií. Sú nosičom záujmov moci. Z ničoho dokážu urobiť obrovský príbeh a naopak. Majú nesmiernu silu presvedčiť, manipulovať a ovplyvňovať verejnú mienku. Určujú, o čom sa má hovoriť, čo nás má zaujímať a podľa čoho sa budeme rozhodovať. Niektoré témy vedome  zamlčujú a ignorujú. Ak máte názor, ktorý sa im práve nehodí, ste odpísaný, zosmiešnený, netolerantný, agresívny…. No a kto vie ovplyvniť masy, má v rukách moc. U nás to platí dvojnásobne. Pretože im to, na rozdiel od iných krajín, s veľkou benevolenciou dovolíme praktizovať my sami.

U nás zohrávajú nemalú úlohu neobjektívne a pluralitne nevyvážené všetky typy masmédií viacmenej s jednostranne zameranými komentármi sociológov, politológov i ekonómov, vyjadrenia ktorých pôsobia na veľkú časť verejnosti nedôveryhodne a neprofesionálne. Ich vydavatelia, najmä však riaditelia a šéfredaktori, pozabudli, že svet pokročil trošku ďalej a nemôžu manipulovať s ľuďmi, ako to robili ešte v nedávnej minulosti, keď mienkotvorní novinári na poradách dostávali manuál na znevažovanie nepohodlných ľudí, a to nielen na politikov, ale aj spisovateľov, historikov, vedcov… Mnohí takýto hon robia dodnes. Majú obrovskú silu manipulovať s verejnosťou. Stále dokážu premeniť čiernu na bielu a naopak. Zabúdajú, že neobjektívnosťou a polopravdami sa v očiach verejnosti stavajú pomaly len akýmisi klebetníkmi. Bohužiaľ, často bojujú so silnejšími zbraňami. Zatiaľ! Na druhej strane sa v neľahkej situácii nachádzajú novinári, redaktori, ktorí napriek svojmu presvedčeniu musia hovoriť, písať niečo iné, čo je často proti ich srsti. Keď stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Tu už nemožno hovoriť o pluralite, objektívnosti, skôr o senzácii, manipulácii a zisku pre vydavateľské domy a ich  majiteľov. Kým v bývalom režime bola v médiách zavedená cenzúra, neskôr sa od nej upustilo a zmenila sa na autocenzúru. Mnohí dnes nepriamo priznávajú, v obavách o prácu, diktatúru a nátlak v mienkotvorných médiách.

A takýmto spôsobom cielene vyniesli všetky bulvárne i mienkotvorné médiá vo voľbách na povrch aj Matoviča. Urobili z neho rýchlokvasenú modlu. Chudáčisko! Zároveň tým spôsobili chaos a nepríjemné rozčarovanie na slovenskej politickej scéne, predovšetkým kiskovcom, progresívcom a saskárom. O pár týždňov aj celej krajine.

Väčšina rozumne uvažujúcich musí uznať, aj keď sa plagiátor Matovič pohybuje v politike desaťročie, nestihol do nej poriadne dozrieť. Nieto ešte do kresla premiéra! Bránia mu v tom jeho povahové vlastnosti. Nie je psychicky pripravený na takúto funkciu, ostane večným autokratívnym  amatérom. V istom okamihu zamrzol na jednom bode. Odtiaľ sa ďalej neposúva a nikdy nikde sa ani neposunie. Nerešpektuje názory iných, nevie diskutovať, jeho dennodenné rozporuplné vystupovanie pred televíznymi kamerami začína pôsobiť na obyvateľov až alergicky demotivujúco. Neplní záväzky voči prevádzkovateľom, drobným a stredným podnikateľom. S vopred nastrčenými novinármi zabúda na prezumpciu neviny zatknutých. Podobne bezhlavo útočí nielen na opozíciu, no doslova so samoľúbosťou „hovadí“ aj koaličníkov, ktorí so zaťatými zubami radšej držia bobríka mlčania, lebo teplá perinka je momentálne pre nich to najlepšie, čo si mohli priať.

Mnohí čitatelia si kladú otázku, čo urobila pre zlepšenie právneho štátu, za aký sa naša krajina považuje, pani prezidentka. Jej postoj najmä k výrokom Matoviča vyznieva viacmenej alibisticky. Nedokáže alebo skôr nechce zaujať konkrétne stanovisko k jeho správaniu sa voči svojej osobe, nemá záujem  roztrhnúť gordický uzol. Je to ona, ktorá  by ho mala pozvať na „koberec“ a jasne prezentovať výhrady k tomu, aký chaos  spôsobil Slovensku, ako sa správa k občanom, ako reaguje na pluralitu názorov. No je tu pravý opak. On si určuje právo vyzývať prezidentku na slovný súboj a poučovať ju pred kamerami, s kým má alebo nemá komunikovať, koho názory má alebo nemá zdieľať. Je to opovážlivé, ale predovšetkým netaktné, nemiestne a nehodné nielen predsedu vlády, ale i celej koalície. Na druhej strane všetkými masťami mazaná prezidentka už teraz myslí na svoju budúcnosť. Svojou zvláštnou nerozhodnosťou, zdržanlivosťou či vedomou neochotou vstúpiť do sporu s Matovičom a jeho správaniu  jasne vymedziť mantinely, si buduje navonok tolerantnou, skromnou, pluralitnou, či inak povedané, ľúbivou politikou, na verejnosti pevnejšiu pôdu, než akú dosiahol jej predchodca Kiska. V prípade nezvolenia či nezáujmu o prezidentské kreslo by po návrate do politiky mohla priniesť so sebou progresívcom aj plné vrece voličov. Možno najviac práve od oľanovcov.