jakap

Súčasný svet nepozná klasickú globálnu vojnu. V podstate ju ani nepotrebuje. No pritom vojna zúri v plnom tempe už poriadnych pár rokov všetkými kontinentmi. A stupňuje na obrátkach. Jej strojcami sú tento raz novinári stojaci na dvoch frontoch – bojujúci proti sebe versus neraz klamanému, logicky o to viac nespokojnému prijímateľovi. 

Každý si vykladá svoju pravdu, svoju demokraciu podľa toho, ako sa mu práve hodí, komu slúži, kým je platený. Minister Korčok začiatkom mája v Pravde bezdôvodne a účelovo obvinil verejnosť z neobjektívnosti a útokov voči novinárom. Nepovažoval však za potrebné povedať,  že mnohí slovenskí žurnalisti sa hrajú na bohorovných, najdokonalejších, najspravodlivejších. Nevedno, odkiaľ zobrali právo vtĺkať do hláv ľuďom len tú svoju, neraz niekým nanútenú a neobjektívnu pravdu. Som presvedčený, že sa voči svojim čitateľom, divákom a poslucháčom správajú skôr farizejsky. Okrem primitívnych banalít, ich často zahlcujú vedomými dezinformáciami, neoverenými polopravdami, poprekrúcanými faktami. Pritom akoby zaspali čas i dobu,  a nezaregistrovali, že čoraz väčšia komunita sleduje najmä nezávislé zahraničné médiá a časopisy, vie si sama bez nanucovania iných danú situáciu vyhodnotiť, porovnať a urobiť vlastný úsudok.

Čo sa týka profesionality, nejeden  z takzvaných ochrancov verejnej kontroly sa veru nemá čím chváliť. A to nehovorím o úbohých základoch pravopisu či čoraz častejšej nezrozumiteľnej výslovnosti. Stačí párkrát sledovať tlačovky, aby trochu viac pozornejší poslucháč zistil, že niektorí si prídu na ne asi len podriemať, alebo sú natoľko nepozorní, že sa pýtajú na už dávno zodpovedané otázky. Iní sem chodia nepripravení, nakoľko pri kladení otázok sú nepresní, kokcú, niekedy ani sami poriadne nevedia, čo chcú vedieť, či za akým účelom sem prišli. Sú aj takí, ktorí sa uspokoja s neadekvátnou odpoveďou, prehliadajú nezodpovedané otázky politikov.

Viem sa vžiť do kože i tých žurnalistov, ktorí s nevôľou, nie z vlastného presvedčenia, sa musia často znížiť k vedomej nepravde, ku klamstvám, očierňovaniu, manipulácii a vymývaniu mozgov tisícok ľudí. Robia to neraz z donútenia svojich nadriadených, majiteľov mediálnych domov, ak nechcú prísť o prácu. Samozrejme, veľký tlak zažívajú zo strany politických strán, najmä ak noviny podliehajú niektorému z jej nominantov. Dá sa pochopiť tiež zmýšľanie aj tých,  ktorí majú strach zo straty dobre platenej lukratívnej práce, lebo nič iné ani robiť nevedia. No pritom si neuvedomujú, akú obrovskú škodu páchajú nielen na nás, ale i na sebe.

Hovorí sa, že novinári sú siedmou veľmocou. Do istej miery nie politici, ale oni hýbu svetovou ekonomikou, politikou, kultúrou, manipulujú verejnou mienkou, vedome skresľujú jednotlivé udalosti, podceňujú, prípadne nafukujú ich význam. V súčasnosti sú oveľa viac sofistikovanejší, nezrozumiteľnejší, slúžia záujmom vyvolených. Najmä tu funguje staré známe, že tisíckrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Riadia sa podľa zásluhovosti. Kto im nadbieha, vynesú ho do nebies, z nepoddajných a nevyhovujúcich urobia celosvetových vyvrheľov. Príkladom sú trápne dennodenné oslavné ódy na Bidena, fašisticky ladených Ukrajincov, na strane druhej šialené a nepodložené, najmä poprekrúcané očierňovanie a útoky na Čínu, Rusko, Orbána, odporcov vakcín, tradičnú rodinu …, a to len preto, lebo prezentujú iný názor. Šťastím je, že mnohí ľudia začínajú chápať ich „ozajstné poslanie“ a spoliehajú sa na vlastný rozum.

Novinári hovoria len o krivdách na nich spáchaných. Spájajú sa do spolkov, aby mohli lepšie útočiť. Na svoju ochranu si vymysleli kopu zákonov. No ani slovom sa nezmieňujú o ich omyloch a zločinoch spáchaných na ľuďoch. Zastrešuje ich nadnárodná organizácia Reportéri bez hraníc, založená mimovládkou v Paríži v roku 1985. Predsavzala si obhajovať slobodu tlače a médií, zastávať sa novinárov a pracovníkov v médiách, sužovaných cenzúrou a perzekúciou. Poslanie sa však minulo cieľu. V súčasnosti si ju uzurpujú ľudia, ktorí slúžia sami sebe, vlastným politickým cieľom a záujmom, svojej pravde. Inú neakceptujú, a ani nechcú poznať. V novinárskej obci i vo verejnosti  živia myšlienky závisti, nenávisti, nepriateľstva, neznášanlivosti, sebectva, neprajnosti, bezohľadnosti. Sú pod vplyvom mnohých nadnárodných spoločenstiev, ktoré ich bezbreho podporujú. Samozrejme, mediálne domy na Slovensku nevynímajúc. Takíto reportéri nám pokoj a nádej nikdy nedonesú. Stali sa štváčmi medzi ľuďmi nielen u nás, ale aj po celom svete, čoho sme dennodennými svedkami.

Pani prezidentka sa vyjadrila, že Slovensko potrebuje nositeľov slova, ktorí prinesú pokoj a nádej. No takými istotne nie sú essetovský Denník N ani SME. Ani ostatné jednostranné a tendenčne zamerané médiá a televízie. Bohužiaľ, u nás v podstate ani iné neexistujú. Majú ďaleko od názorovej plurality a objektívnosti, čo sa naplno prejavilo v období posledných dvoch rokov. Nuž, už je raz tak. Na Slovensku chýba kvôli vyváženiu názorov jeden nezávislý denník i spravodajská televízia, nakoľko i verejnoprávna RTVS prestala už dávnejšie plniť kritériá objektívnej nestrannosti a plurality, pritom sa jej všetci rovnakou čiastkou skladáme na živobytie. 

Poslovia viery Konštantín a Metód by boli zhrození nad súčasným hovoreným aj písaným slovom našich liberálnych a liberalizujúcich sa médií, kde slobode prejavu chýba názorová rôznorodosť, konštruktívnosť a objektívnosť  prepojená s tolerantnosťou názorov. Je prekvapujúce, že dokonca aj pápež sa uchyľuje k nedozernému liberálnemu prúdu, ktorý v podstate v mnohých názoroch nekorešponduje s kresťanskou náukou. Nevedno, či tak koná z vlastného presvedčenia, pod tlakom médií, alebo niekoho iného. Preto má také sympatie i u našej pani prezidentky.

Na margo Korčokovho vyjadrenia: Vtedy si budú ľudia vážiť novinárov a nebudú na nich ani slovne útočiť, ak budú celou svojou nezaťaženou mysľou rovnako pravdovravní, objektívni, spravodliví a profesionálni ku všetkým – k malým i veľkým, bielym i čiernym, chudobným i bohatým, liberálom i konzervatívcom, pravičiarom i ľavičiarom, prorusom i proamikom… Doposiaľ tomu tak nebolo. A nie je tomu tak ani dnes. Stanú sa uznávanými, keď prestanú medzi ľuďmi šíriť falošné posolstvá, nepravdy či polopravdy a nebudú podnecovateľmi zlej krvi medzi národmi. Keď sa postavia k zverenej úlohe zodpovedne, aj napriek možnému riziku z perzekvovania či dokonca vyhodenia zo zamestnania. Rád by som konečne spoznal aspoň jedno médium na Slovensku, ktoré by prezentovalo čo i len trochu odlišný pohľad na danú aktuálnu udalosť, v našom prípade na vakcíny, domácu či zahraničnú politickú scénu…

Preto možno len súhlasiť s názorom Richarda  Rybníčka: „Zmenil by som novinárov … Ak by som mohol, určite by som začal pracovať na tom, aby v médiách pracovali ľudia, ktorí majú kvalitné vzdelanie a sú v spoločnosti rešpektovaní – v záujme dôveryhodnosti.“