jakap

Už Mária Terézia mala problémy s touto komunitou. Kým v nemeckých krajinách od 17. storočia intenzívne organizovali Heidenjachten – „pohon na cigánskych pohanov“ s cieľom ich zlikvidovať, v habsburskej monarchii sa Rómov vlastne usilovala zachrániť začlenením do majoritnej spoločnosti. Ako prestížna európska panovníčka Novosedliakov či Novomaďarov, ako ich nazvala, namiesto kočovania chcela natrvalo usadiť a prideliť im pôdu na obrábanie a priučiť k roľníctvu. No nepochodila. Ani jej syn František Jozef I. Orať a siať – to pre nich nebolo. S ich integrovaním nepomohli a nepohli ani desaťročiami nakopené zákony. A problémy ostávajú v slepej uličke dodnes nevyriešené. Je preto logické porozumieť západnej časti Európskej únie, že tvrdo brojí na východnú časť Únie, aby vynakladala nemalé financie, ktoré pochádzajú taktiež z našich čoraz väčších daní, na riešenie rómskej problematiky, nakoľko nepotrebuje na svojich územiach zbytočný príliv často neprispôsobivých ľudí  s nízkym alebo nijakým vzdelaním, do ktorých sa len nalieva ako do pohára s poloderavým dnom. 

Peniaze zvyknú byť veľkou motiváciou najmä pre marginalizované skupiny. Často si však s nimi nedokážu poradiť  ani  mnohí mladí a vzdelaní ľudia. Kvôli netrpezlivosti  a západnému konzumu nevedia ustrážiť svoje ťažko zarobené eurá. Nie to ešte väčšina Cigánov/Rómov, ktorí  k nim doslova prichádzajú bez akejkoľvek zásluhovosti ako slepé kura ku zrnu.  Pritom odborníci už dlhšiu dobu volajú po väčšej finančnej gramotnosti celej spoločnosti. Nevynímajúc  pritom ani tých najslabších  a najchudobnejších. Najnovšie  im štát pridelil na jedno dieťa 333 eur ako útrapy za covid. Akoby iné deti a ich rodičia takýto darček nepotrebovali!  Namiesto toho sa im opäť zoštíhlili peňaženky, a to len preto, že sa o nich príkladne starajú. Pritom premnohí z nich prekonali koronu, boli aj sú dlhodobo chorí.

Nuž, ale keď sa už vrchnosť rozhodla zahrať sa v lete na Ježiška či na Santa Clausa,  a rozdávať nie zo svojho, nech sa tých magických 333 eur neminie svojmu účelu a naozaj poslúži každému chudobnému decku  v plnej miere. Od toho sú tu sociálni kurátori, psychológovia z PPP, mestskí či obecní úradníci, aby monitorovali a ustriehli, ako sa s nimi narábalo.

Štát prispieva nemalou čiastkou i na komunitné centrá, kde zamestnáva za nemalé platy po celom Slovensku odborne kvalifikovaných ľudí, ktorí by mali zjavne preukázať nejaké (aspoň minimálne) výsledky práce s týmito deťmi. A to nielen iba na papieri, ktorý, chudáčisko, znesie naozaj všetko od výmyslu sveta. Kompetentní by si mali uvedomiť, že zakúpiť od kamarátovej firmy a vybaviť  výpredajovými drahými počítačmi stovky centier nie je riešením  ich vzdelanosti a zručnosti. Neviem, či niekto kontroluje ich pracovnú činnosť, či a do akej miery správne využívajú zverené financie, pracovnú dobu i náplň práce. V tomto 333 eurovom prípade by nebolo od veci, aby si vyhradili čas a spoločne sa vybrali aspoň s niektorými matkami na bežný nákup pre deti. Aby im pri výbere tovaru dali voľnú ruku. Na strane druhej ich usmernili pri dôležitosti a potrebnosti vybraných pomôcok, oblečenia, ale trebárs aj sladkostí, po ktorých každé dieťa túži. Aby sa eurá neocitli v rukách úžerníkov, ale naozaj našli svojho adresáta.

Príkladom pomoci môžu ísť štátom silno dotované a prebujnelé mimovládky, ktoré sa zatiaľ dokážu iba oháňať ľudskoprávnymi zákonmi a kopou im notoricky otrepaných táraniniek  o vzájomnom spolunažívaní a demokracii.

Namiesto cesty k moru  či do Vysokých Tatier by sa patrilo Irene Biháriovej spolu svojimi progresívnymi mládežníkmi zobrať na plecia poriadny ruksak a vydať sa do Spišskej Novej Vsi, do Popradu a Kežmarku na nákupy pre decká chystajúce sa po prvýkrát  do školy. Prostredie je jej istotne veľmi dobre známe z predvolebnej kortešačky. Zároveň môže mamičkám popri reči o správnom šetrení (po našom o finančnej gramotnosti) predviesť aj trochu zo svojej identity – navariť trebárs rómske národné jedlo goju či churdži armin.

Aj pani prezidentka si môže svoju rolu vymeniť za sociálnu pracovníčku. Istotne to pre ňu bude maličkosť, keďže  sa v nedávnej minulosti dokázala poľahky prevteliť do úlohy epidemiologičky, virologičky, lekárky, novinárky, sudkyne. Pritom to nemá ďaleko ani do Plaveckého Štvrtka. Dúfajme, že nebude mať problém zorganizovať pre celú suitu Grasalkovičovho paláca celodennú túru spojenú s nakupovaním a odovzdávaním privilegovaného Ježiška. Veľkým by mohla urobiť  zábavný očkovací  program jej ctená stráž a malých poteší rozprávka o zlej Korone v podaní postkomunistického Mariána Leška.

Ak chce osobnejšie spoznať svojich „ťažko pracujúcich“ spoluobčanov na ďalekom východe stvoriteľ  333 eurového darčeka Milan Krajniak, istotne ho neodmietnu a s radosťou príjmu i s kompletnou Sociálnou poisťovňou. Možno sa im všetkým dostane odmeny v podobe poriadneho bašavelu a hlasov v budúcich parlamentných voľbách.

Pravda je už raz taká. Iba vtedy možno považovať za zmysluplné rozdávanie 333 eur sociálne slabým, chudobným a marginalizovaným, keď sa nepremenia u prijímateľov v priebehu pár dní na alkohol, cigarety, drogy, omamné látky… Keď budú mať  poruke predovšetkým odbornú pomoc tých, ktorí najviac vykrikujú, ako im treba pomáhať, nediskriminovať a nesegregovať ich. Je čas letných dovoleniek. Namiesto opaľovania sa a hrajkania sa so selfíčkami na luxusných plážach v zahraničí, nech sa vyberú aspoň na dva týždne do zapadnutých rómskych kolónií, na košický Luník, do bratislavskej Vrakune či na Kopčiansku a začnú konečne premieňať slová na skutky. Nie sa rýchlo alibisticky stiahnuť a ukryť ako potkany do najhlbších dier. Najľahšia cesta, ako si splniť svoju nutnú povinnosť, je dať s úsmevom 333 eur a myslieť si, že vec je vyriešená, totiž nevedie nikam.

Pol druha roka je za nami a táto popletená vládna garnitúra neurobila pre nikoho z nás dohromady nič poriadneho. Ani pre sociálne odkázaných. Iba to, že ich zneužila v parlamentných voľbách, a teraz im za tzv. mlčanie hodila z našich daní po 333 eur, aby pred európskymi sliedičmi typu českej europoslankyne Viery Jourovej nahlásila, že „úkol je splnen“.